V októbri 2013 navrhla Európska komisia zoznam 248 veľkých infraštruktúrnych energetických projektov, ktoré sa nazývajú Projekty spoločného záujmu EÚ.  Medzi týmito projektmi je 100 takých, ktoré sú zamerané na prepravu, uskladňovanie a skvapalňovanie zemného plynu. Minimálne 15 z nich má za cieľ zvýšiť dovoz plynu do EÚ. Medzi najvýznamnejšie patria projekty, ktoré spoločne vytvoria euro-kaspický megaplynovod, tzv. „Južný koridor“ (vrátane transjadranského plynovodu (TAP), transanatolského plynovodu (TANAP), transkaspického plynovodu (TCP)) a tzv. plynovodu GALSI spájajúceho Alžírsko s Talianskom.  Len dva z Projektov spoločného záujmu sú zamerané na inteligentné siete. Zvyšok projektov sa zameriava na transmisiu a 6 projektov sa zameriava na ropu vrátane výstavby ropného terminálu v Gdansku (v Poľsku) a ropné prepojenie Talianska s Nemeckom. Investičné náklady spojené s Projektmi spoločného záujmu zameranými na transmisiu elektrickej energie sa odhadujú na 140 miliárd eur a 70 miliárd eur na plyn. Napriek snahám priviesť súkromný kapitál do takýchto projektov, väčšia časť rizika bude v konečnom dôsledku na verejnom sektore. Očakáva sa, že tieto projekty bude finančne podporovať Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD), Európska investičná banka (EIB), projektové dlhopisy a finančný nástroj Spájame Európu (Connecting Europe facility). V tejto správe sa snažíme obhájiť náš názor, prečo uprednostňovanie veľkých infraštruktúrnych projektov zameraných na dovoz zemného plynu nie je vhodne zvolenou prioritou, a čo by sme s tým mohli urobiť.

V skratke, veľké plynové infraštruktúrne projekty budú pre EÚ veľmi nákladné, tak z pohľadu finančného, politického, ako aj environmentálneho. Tieto náklady nemajú opodstatnenie, ak berieme do úvahy aktuálne potreby identifikované vo vlastnom Energetickom pláne EÚ do roku 2050 (tzv. Energy Roadmap 2050).  Veľké projekty zamerané na dovoz plynu zároveň posilnia autoritárske režimy v krajinách, odkiaľ sa plyn bude dovážať. Skúsenosti ukazujú, že prospech z týchto projektov majú poväčšine elity. Keďže tieto projekty si vyžadujú priame či nepriame financovanie z verejného sektoru, existuje veľa možností, ako zamedziť EÚ, aby ďalej podporovala takéto projekty. Jednou z týchto možností je výzva na predkladanie energetických projektov v rámci nástroja Spájame Európu, ktoré sa majú podať do augusta 2014[1]. Druhú možnosť predstavuje to, že je veľmi pravdepodobné, že EBRD a EIB budú požiadané o to, aby financovali projekty zamerané na plynovody a ropovody.

 

Potrebujeme ďalšiu infraštruktúru na dovoz plynu v čase dekarbonizácie?

Veľa sa hovorí o tom, že musíme diverzifikovať naše zdroje a oslobodiť sa od závislosti na dovoze ruského plynu, ale vôbec sa nehovorí o tom, že najlepšie by bolo znížiť našu závislosť na dovoze plynu ako takom.

Dobrou správou je, že práve energetická efektívnosť a dekarbonizácia nám ponúkajú možnosť, ako to urobiť. V diskusiách zohráva ešte stále svoju úlohu aj zemný plyn – má slúžiť ako krátkodobé „prechodové“ palivo až pokým obnoviteľné zdroje energie nebudú významnejšie zastúpené alebo ako dlhodobé „cieľové“ palivo, ktoré by slúžilo ako záloha v prípade nízkej dostupnosti obnoviteľných zdrojov energie, a to dokonca aj po roku 2050.  Ak sa na túto otázku chceme pozrieť bližšie,  musíme nahliadnuť do Energetického plánu EÚ do roku 2050.  Podľa všetkých scenárov vývoja obsiahnutých v tomto pláne[1], dekarbonizácia zníži závislosť EÚ od dovozu energie. Toto je veľmi dôležité, pretože predpovede hovoria, že vlastná produkcia zemného plynu sa má v EÚ do roku 2050 drasticky znížiť.  Mohli by sme predpokladať, že by to automaticky viedlo k nárastu dovozu plynu.  Nie je to však pravda, pretože všetky scenáre zároveň hovoria o celkovom znížení spotreby plynu, i keď tá bude oveľa väčšia ako produkcia. Všetkých päť scenárov dekarbonizácie EÚ hovorí vlastne o tom, že v porovnaní s rokom 2010 dôjde do roku 2050 k zníženiu dovozu zemného plynu, hoci len čiastočnému[2].

 

Aj keď máme v súčasnosti  v Európe nadbytok plynovej infraštruktúry, EÚ chce podporiť jej budúcu expanziu.  Podľa našich výpočtov, celkový ročný objem dovozu zemného plynu v EÚ dosahuje 537,62 miliárd metrov kubických, či 446 529,5 ton ropného ekvivalentu[3]. Kapacity niektorých už vybudovaných terminálov, najmä na skvapalnený plyn, nie sú naplnené[4].  Ak teda vedľa seba postavíme súčasný objem dovozu plynu a plány jednotlivých scenárov z Energetického plánu EÚ do roku 2050, a predpokladáme, že existujúca plynová infraštruktúra bude funkčná najbližšie desaťročia, tak nadbytok infraštruktúry sa len zväčší, a to aj bez budovania nových plynovodov akými sú napríklad Južný koridor.

 

Ak by sa objem dovozu plynu EÚ zvýšil o ďalších približne 69 434 ton ropného ekvivalentu, nadbytok by sa naďalej zvyšoval. Námietky budú samozrejme smerovať k tomu, že problémom nie je množstvo infraštruktúry, ale jej umiestnenie a závislosť od Ruska. Naozaj sú prípady ako napríklad Baltské štáty, kedy sú investície odôvodnené, znižujú zraniteľnosť krajín a plyn je v rámci EÚ lepšie distribuovaný. No problém so zvyšovaním objemu dovozu je, že prevádzkovatelia infraštruktúry sa budú čo najviac snažiť o to, aby ju naplnili plynom. Ak sa významné množstvo infraštruktúry na dovoz plynu nevyradí z prevádzky – a to sa pravdepodobne nestane – tak to predstavuje veľkú hrozbu pre dekarbonizáciu a pre zníženie celkovej energetickej závislosti EÚ.  Rovnako to zvýši tlak na životné prostredie a dodržiavanie ľudských práv ľudí a komunít, ktoré žijú na miestach ťažby plynu so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré so sebou závislosť od ťažobného priemyslu prináša.

S Projektmi spoločného záujmu súvisí aj ďalšia obava.  Samotné zaradenie do zoznamu takýchto projektov totiž znamená, že môžu schvaľovacími procesmi prejsť v zrýchlenom režime, čo môže mať vplyv na kvalitu hodnotenia vplyvov na životné prostredie a účasť verejnosti.

Kto to bude platiť?

Aj keď väčšina zo 70 miliárd na projekty plynovodov má pritiecť zo súkromného sektora, skúsenosti skôr nasvedčujú tomu, že pri realizácii podobných projektov, najmä v posledných rokoch, je to práve verejný sektor, ktorý preberá všetko riziko. Prostredníctvom nástroja Spájame Európu sa už 5, 85 miliardy eur prisľúbilo ako priama podpora EÚ na tieto projekty v rokoch 2014-2020. Časť týchto peňazí má byť v podobe grantov[5] a časť prostredníctvom rôznych finančných nástrojov:

• Rizikové úvery: EIB vstupuje finančnou operáciou do väčšieho rizika v porovnaní s inými finančníkmi alebo bankami
• Projektové dlhopisy vydané developerom projektu s podporou EIB. Vzhľadom na podriadené pôžičky EIB, budú mať tieto dlhopisy vyššie hodnotenie ako za normálnych okolností. Toto priláka prestížnych investorov a pomôže to stavebnej spoločnosti odpísať záväzok z účtovníctva, čím sa umelo zlepší jej celková ekonomická situácia.
• Akcie: komisia poskytne prostredníctvom EIB rizikový kapitál developerom projektu.

Aj keď 5,85 miliardy predstavuje relatívne malú časť z plánovaných 70 miliárd, ktoré majú projekty spoločného záujmu stáť, stále je to príliš veľa verejných peňazí do riskantných projektov, ktoré možno žiaden veľký prospech neprinesú. V čase, kedy sú verejné zdroje limitované a veľmi potrebné pre rozvoj lokálnych služieb, opatrení energetickej efektívnosti a inteligentných sietí sa nástroje typu Spájame Európu propagujú ako spôsob, ako sa vyhnúť verejnému dlhu. V skutočnosti tieto nástroje presúvajú riziká plynúce z veľkých projektov do verejného sektora a výhody si užívajú súkromní investori. V rámci Projektov spoločného záujmu  je veľa projektov, ako napríklad projekt inteligentných sietí alebo pobrežných sietí v Severnom a Baltskom mori, ktoré by skutočne mohli prispieť k prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku. Ich financovanie by malo dostať prednosť pred financovaním plynovodov, ktoré sú sprevádzané problémami a sú len veľmi málo osožné pre dlhodobé ciele EÚ v oblasti dekarbonizácie.

Pri výstavbe veľkých plynovodov sa očakáva asistencia v podobe výhodných pôžičiek a záruk od Európskej investičnej banky a Európskej banky pre obnovu a rozvoj, ktoré spravujú verejné peniaze daňových poplatníkov EÚ. EBRD už teraz financuje časť patriacu spoločnosti Lukoil v rozvoji plynu a plynového kondenzátu[6], tzv. Shah Deniz II v Azerbajdžane. Prezident banky v júli 2013 údajne vyjadril záujem zúčastniť sa na projekte TANAP/TAP.[7]

Podpora autoritatívnych režimov a brzda demokracie

Plyn, ktorý majú priviesť plánované plynovody, má pochádzať z krajín ako je Azerbajdžan, Turkménsko a Alžírsko, v ktorých vládnu represívne režimy.  Zatiaľ čo Alžírsko je v súčasnosti tretím najväčším dodávateľom zemného plynu pre EÚ[8], Turkménsko a Azerbajdžan zatiaľ priame spojenie s EÚ nemajú, to znamená, že projekty, ktoré by mali priviesť plyn z týchto krajín do Európy potrebujú silnú politickú podporu. Ako bude vidieť z dole uvedených príkladov, vybudovanie plynovodov bude mať vážne dôsledky na vyvážajúce krajiny napr. zmenšenie priestoru na demokratické rozhodovanie o využívaní prírodných zdrojov (keďže export sa plánuje na viac než 25 rokov) a rozvoj demokracie v niektorých krajinách upevnením ich autokratických režimov.

S ďalšími dôsledkami sa stretávajú tranzitné krajiny – napríklad vytvorenie militarizovaných zón po dĺžke plynovodu, v ktorých neplatí národná legislatíva, uzatvárané dohody sú nevýhodné pre hostiteľské krajiny a nedodržiavajú sa environmentálne a daňové zákony. Potom, čo sa dialo pri protestoch proti Parku Gezi v Istanbule, nie je potrebná veľká predstavivosť na to, ako by turecké inštitúcie reagovali na občianske pokusy postaviť sa proti plánovaným výstavbám a projektom.

Politici na úrovni EÚ by sa teda mali vážne zamyslieť nad tým, či je nalievanie miliárd eur do podporyIlhama Aliyeva alebo Gurbangulyho Berdimuhamedowa alebo ďalšia podpora vojenského alžírskeho režimu z morálneho hľadiska správny krok alebo je to ťah, ktorý sa nám môže neskôr vypomstiť.

 

Transjadranský plynovod (TAP)

Transjadranský plynovod je naplánovaný ako časť oveľa dlhšieho plynovodu z Kaspickej oblasti do Európy. Má začať pri Kipoi, na hranici Grécka a Turecka, prechádzať na severe Gréckom, južnou časťou Albánska, blízko pri meste Fier má vojsť do Jadranského mora a znovu sa objaviť v Apúlii v Taliansku. Celkové náklady na TAP sú neznáme. Podľa médií len samotná grécka časť má stáť približne 1,5 miliardy eur[9].

V Taliansku v provincii Lecce, kde sa má plynovod objaviť, a kde sa má vybudovať veľká infraštruktúra čelil projekt silnému odporu miestnych obyvateľov a verejných inštitúcií. „Pozrite sa na ten záliv, je to jedna z najkrajších pláži na juhu Talianska. Toto ten plynovod zničí“, povedal jeden z miestnych obyvateľov. Vskutku, miesto je to nádherné. „Zničí naše more a naše pobrežie, môže ohroziť náš zásobník pitnej vody a zničí stovky olivovníkov, ktoré majú takmer tisíc rokov“, vyjadril sa ďalší  obyvateľ mesta Melendugno, miesto, v ktorom by plynovod mal vyjsť z mora. Rybár a manažér reštaurácie nám povedal, že „TAP nikdy nebudú robiť. Je to príliš šialený projekt. Nemôžu predsa jeho výstavbu myslieť vážne.“

V hodnotení vplyvov na životné prostredie (EIA), ktoré konzorcium pre výstavbu TAP predložilo talianskemu Ministerstvu životného prostredia v septembri 2013 bolo značné množstvo problematických oblastí. Hodnotenie dostalo negatívne pripomienky od technického výboru samosprávy Melendugno z oblasti Apúlia, od odborníkov z radov združení obyvateľov či od veľkých environmentálnych združení ako WWF. V novembri 2013 sa na pôde talianskeho parlamentu rokovalo o podpísaní medzinárodnej zmluvy medzi Talianskom, Albánskom a Gréckom. Počas rokovaní zazneli ďalšie obavy o ekonomickej a finančnej stránke projektu.[10]  V roku 2013 viac ako 20 samospráv hlasovalo proti projektu. Žiadajú teraz od regionálnej vlády oblasti Apúlia, aby sa postavila proti medzinárodnej zmluve a odmietla vydať povolenie na výstavbu v celej oblasti. Na jar 2014 si komisia na Hodnotenie vplyvov na životné prostredie pri talianskom Ministerstve životného prostredia vyžiadala dlhý zoznam dodatkov k štúdii TAP vrátane zásadných aspektov týkajúcich sa projektu. Upravovaný dokument možno pripomienkovať. V júni 2014  sa samospráva Melendungo a výbor „Nie TAPu“ v médiách vyjadrili, že projekt je ešte stále nedostatočný, a že väčšina problémov, na ktoré upozorňovali vo svojich pripomienkach, zostáva bez odpovede.

Zástancom projektu výstavby plynovodu TAP je konzorcium registrované v meste Baar vo Švajčiarsku – čo je veľmi známy daňový raj.  Medzi akcionárov plynovodu TAP patrí spoločnosť British Petroleum (20 %), Statoil (20 %), Fluxys (16 %), Total (10%), E.ON (9 %) a Axpo (5 %), pričom niektoré z nich sú aj súčasťou konzorcia, ktoré plánuje výstavbu plynových polí Shah Deniz II v Azerbajdžane. V júni 2014 unikli nepotvrdené správy o tom, že spoločnosť Total a E.ON chcú z konzorcia odísť.[11] Predpokladá sa, že plynovod TAP prepraví 10 miliárd kubických metrov plynu ročne a v druhej fáze projektu až 20 miliárd kubických metrov plynu.  Je zvláštne, že v projekte, ktorý má údajne zmenšiť závislosť od Ruska, je súčasťou konzorcia druhej fázy projektu plynových polí Shah Deniz II aj ropná spoločnosť Lukoil s 10 % podielom nákladov.

Európska komisia a EBRD podporujú plynovod TAP a ostatné zložky euro-kaspického megaplynovodu už od štúdie uskutočniteľnosti: plynovod TAP získal dva granty, v roku 2005 a v roku 2006 a použil štandardy EBRD ako podklad pre štúdiu EIA[12]. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa EBRD zaujíma o financovanie projektu[13], a že v januári 2014 schválila úver spoločnosti Lukoil na Shah Deniz II.  I tak sa však plynovod TAP označuje za „súkromný“ projekt[14].

Plynovod TAP je zahrnutý medzi Projekty spoločného záujmu, ktorý schválila Európska komisia. V správe komisie z 28. mája 2014 k „Európskej stratégii energetickej bezpečnosti – plán na zníženie energetickej závislosti EÚ“[15] sa uvádza ako kľúčový infraštruktúrny projekt na bezpečnosť dodávok[16]. Znamená to, že v budúcnosti by mohol tento projekt využívať výhody podporných nástrojov ako napríklad projektové dlhopisy, ktoré EIB a komisia testujú.

 

Euro-kaspický megaplynovod alebo Južný koridor

TAP predstavuje len časť oveľa väčšieho infraštruktúrneho projektu – euro-kaspického megaplynovodu (tiež nazývaného Južný koridor). Ten privedie plyn z pobrežia Azerbajdžanu do severného Talianska. No Projekty spoločného záujmu obsahujú aj transkaspický plynovod, ktorý, ak by sa vybudoval, by išiel naprieč Kaspickým morom z Turkménska do Azerbajdžanu. V súčasnosti sa pracuje na plánoch na úvodnú azerbajdžanskú fázu, ktorá zahŕňa 26 nových vrtov, ktoré budú vybudované na Shah Deniz II.  Z vrtov bude plyn pumpovaný viac než 4500 kilometrov cez Azerbajdžan, Gruzínsko, Turecko, Grécko, Albánsko, Taliansko, Čiernu horu a Chorvátsko.

Všetky časti Južného koridoru  sú zahrnuté v zozname Projektov spoločného záujmu:

• Jadranský plynovod – z Púlie v južnom Taliansku do severného Talianska
• Jónsko – jadranský plynovod (TAP) – z Fieri v Albánsku, pozdĺž pobrežia Jadranu cez Čiernu Horu do Splitu v Chorvátsku
• Transjadranský plynovod (TAP) (pozri vyššie)
• Transaanatólsky plynovod (TANAP), juhokaukazské rozšírenie plynovodu (SCPx) a transkaspický plynovod (TCP). TANAP horizontálne pretne Turecko – od grécko-tureckej hranice pri Kipi (kde sa napojí na TAP) k gruzínsko-tureckej hranici, kde sa napojí na SCPx. SCPx ide z gruzínsko-tureckej hranice do terminálu Sangachal v blízkosti Baku v Azerbajdžane. A TCP pôjde z SCPX v Azerbajdžane popod Kaspické more na pobrežné zberné miesta alebo západovýchodný plynovod v Turkménsku.

Ak sa euro-kaspický megaplynovod vybuduje, je pravdepodobné, že Európa sa na ďalších 50 rokov zastaví pri používaní fosílnych palív. Len úvodná časť plynovodu z Azerbajdžanu do Talianska by do roku 2048 sama vypustila do atmosféry viac ako miliardu ton CO².[17]  Okrem toho euro-kaspický plynovod neponúka ani bezpečnú alternatívu plynovodu z Ruska. Rovnako Azerbajdžan aj Turkménsko nie sú spoľahliví dodávatelia.  Nespoľahlivosť dodávok plynu z Azerbajdžanu cez juhokaukazský plynovod sa už prejavila v minulosti, keď Turecko muselo nakupovať plyn z Ruska od Gazpromu, pretože počas mrazivej zimy nebol Azerbajdžan schopný pokryť požiadavku Turecka.[18]

Euro-kaspický megaplynovod nielenže neponúka čistú, dostupnú a spoľahlivú energiu, ale zároveň bude mať katastrofálny vplyv na úroveň dodržiavania ľudských práv ľudí, ktorí žijú v krajinách, v ktorých sa ťaží, ako aj v krajinách, ktorými bude plynovod viesť. Aký vplyv by mohlo mať vybudovanie plynovodov v troch krajinách si ukážeme bližšie.

1. Azerbajdžan

V Azerbajdžane ustanovila rodina prezidenta Alijeva diktátorský režim. Držia sa pri moci posledných dvadsať rokov kombináciou zmanipulovaných volieb, väznením opozičných politikov, násilným potláčaním protestov a obmedzovaním slobody slova. V októbri minulého roka sa konali prezidentské voľby. Alijevov režim viedol počas celého predvolebného obdobia  systematickú zastrašovaciu kampaň, prezidentskí protikandidáti skončili vo väzení, ľudia, ktorí sa odvážili verejne protestovať boli bití, boli prenasledované a bité deti prezidentových protikandidátov a bolo zakázané sa zhromažďovať.[19] V deň volieb bolo v Azerbajdžane 143 politických väzňov.[20] Objavili sa videá volebných urien, do ktorých lístky vkladali prorežimní účastníci. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe kritizovala voľby, pretože nespĺňali medzinárodné štandardy.   

Alijevov represívny režim stojí a padá na fosílnych palivách – ak sa euro-kaspický megaplynovod zrealizuje, Alijevove elity na tom zarobia miliardy, zatiaľ čo občania Azerbajdžanu sa budú musieť zmieriť s nefungujúcou infraštruktúrou a nedostupnou zdravotnou starostlivosťou. Peniaze z ropného priemyslu mal kontrolovať Štátny ropný fond pre Azerbajdžan (SOFAZ), ktorý mal financovať prechod azerbajdžanskej ekonomiky z ropy a zaistiť bohatstvo pre budúce generácie. Namiesto toho sa mnoho peňazí nalialo do predražených stavebných projektov.

Riadená cenová inflácia umožňuje spoločnostiam zarobiť obrovské sumy na stavebných projektoch, pričom väčšina výnosov z azerbajdžanskej ropy alebo plynu končí na zahraničných účtoch.[21] Azerbajdžanskí investigatívni novinári našli prepojenia týchto spoločností na azerbajdžanskú elitu – vrátane prezidenta a jeho rodiny.

Taliansky vládny sekretár, grécky premiér a britský minister zahraničia ako aj európsky komisár pre energetiku išli do Azerbajdžanu v decembri 2013 len necelé dva mesiace po kritizovaných voľbách, aby podpísali finálnu investičnú dohodu pre Shah Deniz II.[22] Deň pred ich príchodom došlo k zatknutiu Anara Mammadowa, hlavného volebného pozorovateľa, ktorý bol falošne obvinený z držania drog a bol odsúdený na 5 a pol roka vo väzení.[23] Alijev využíva surovinové bohatstvo štátu, aby od európskych politikov, ktorí sú ochotní s ním obchodovať, získal politickú legitimitu, a to i napriek masívnemu porušovaniu ľudských práv. Napriek obrovským negatívnym sociálnym vplyvom tohto projektu EBRD už odsúhlasila pôžičku pre Lukoil na realizáciu vrtov na Shah Deniz II.

2. Turecko

V rámci transanatólskeho plynovodu (TANAP) sa vybudujú ozbrojené, prísne strážené koridory po celom Turecku.  Náklady sa odhadujú na 11,7 miliárd amerických dolárov.[24] V Turecku už bolo niekoľko projektov plynovodov, napríklad plynovod Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC). Práve tieto predchádzajúce projekty nám prezrádzajú mnoho o možných vplyvoch plynovodu TANAP.  Ľudia žijúci pozdĺž trasy boli vystavení mnohým nepríjemnostiam. Počas výstavby plynovodu BTC prišli obyvatelia o pôdu, od ktorej záviselo ich živobytie. Proces kompenzácie mal množstvo pochybení, čo znamenalo, že ľudia nemali za stratu pôdy dostatočnú kompenzáciu. Ak sa o tom verejne vyslovovali, boli násilne umlčaní bitkami alebo zatknutím. Napríklad Ferhat Kayha, aktivista z Calabas v provincii Ardahan bol zatknutý a mučený jandarmskou polovojenskou políciou.

Ferhat si spomína: „Žil som pri trase plynovodu BTC a mal som možnosť vidieť, čo voľný pohyb ropy a plynu znamená pre tureckých obyvateľov – pustošenie životného prostredia, strata živobytia a útlak pozdĺž celej ozbrojenej trasy. Za to, že som sa verejne vyslovil proti plynovodu, ma zatkli a mučili. Ak prejde euro-kaspický megaplynovod, ľudia, ktorí budú pri ňom žiť, budú zažívať to isté.“

Je pravdepodobné, že v prípade výstavby euro-kaspického plynovodu sa bude podobný útlak opakovať. Už teraz sa diskutuje s bezpečnostnými agentúrami o tom, ako ozbrojiť daný úsek, čo vytvára koridor násilia vo všetkých zúčastnených krajinách. Celý TANAP patrí Azerbajdžanu a Turecku, pričom SOCAR vlastní 80 %, Botas 15 % a TPAO 5 %. BP súhlasilo s kúpou 12 % podielu. Kľúčová úloha spoločnosti SOCAR vyvoláva obavy najmä pre jej minulosť. Je zdokumentované množstvo prípadov korupcie spoločnosti SOCAR, a to vrátane obchodníkov, ktorí predávali azerbajdžanskú ropu pod cenu vo svoj vlastný prospech.[25] Okrem toho sú proti spoločnosti vznesené vážne obvinenia z porušovania ľudských práv. Spoločnosť má vlastné polovojenské zložky, ktoré používa na násilné umlčovanie kritických novinárov.[26]

3. Turkménsko

Je veľmi znepokojujúce, že je transkaspický plynovod zaradený medzi európske Projekty spoločného záujmu. Výstavba tohto náročného a ekonomicky nepodloženého plynovodu by ohrozila dodržiavanie ľudských práv[27] a pomohla upevniť vládu autokratického vládcu Berdimuhamedowa. Podľa organizácie Human Rights Watch sa Turkménsko zaraďuje medzi najrepresívnejšie krajiny.[28] Štát kontroluje všetky tlačené aj digitálne médiá, je tu obrovské množstvo politických väzňov, ktorých presné čísla nie je možné určiť, pretože nezávislý monitoring nie je možný.

Veľa ľudí bolo zatknutých z politických dôvodov a strávili vo väzení viac ako desaťročia. Existujú prípady stratených alebo mŕtvych väzňov. V mnohých prípadoch zostávajú dôvody väzby utajené a ani rodiny netušia o údajných dôvodoch väzby. Mučenie predstavuje vážny problém najmä v prísne strážených zariadeniach. Vláda nedovolí nezávislým pozorovateľom dodržiavania ľudských práv vrátane mimovládnych organizácií vstup do krajiny a odignorovala desať osobitných súdnych konaní Organizácie spojených národov.[29]

Turkménsky režim a jeho príjem je závislý od „uhľovodíkového“ priemyslu. Bohatstvo a prístup na európsky trh, ktorý by transkaspický plynovod umožnil, by dodal režimu politickú legitimitu a bohatstvo, čo by upevnilo vládu Berdimuhamedowa. Podľa organizácie Transparency International, patrí Turkménsko medzi najkorupčnejšie krajiny sveta[30]. Je veľmi znepokojujúce, že v septembri 2011 udelila Rada Európskej komisii exkluzívny mandát na rokovania s Turkménskom o dohode na výstavbu transkaspického plynovodu.[31] Do dnešného dňa prebiehajú jednotlivé rokovania veľmi utajene na základe mandátu, ktorého právne opodstatnenie tiež nie je známe. Transkaspický plynovod by mal byť okamžite vyňatý spomedzi Projektov spoločného záujmu a právne opodstatnenie mandátu komisii by malo byť verejne prístupné.

 

GALSI (plynovod Alžírsko-Sardínia-Taliansko) je plynovod, ktorého plánovaná dĺžka je 900 km a  cez Sardíniu by mal prepojiť Alžírsko s Talianskom. Plynovod podporovaný alžírskym gigantom Sonatrach (41,60 % podiel) sa mal začať stavať v roku 2010 a jeho výstavba mala byť ukončená v roku 2014. Mal slúžiť na prepravu 8 miliárd m³  plynu z Alžírska do Európskej únie. Konzorcium, ktoré vzniklo v roku 2003, sa skladá z niekoľkých talianskych energetických spoločností a verejnoprávnych jednotiek – Sfirs (11,6 %), Enel Power (15,60 %), Edison (20,80 %), Hera S.p.A. (10,40 %). V roku 2007 podpísala spoločnosť Snam Rete Gas s konzorciom dohodu o výstavbe talianskej časti plynovodu[32].

Investície do doteraz najhlbšieho plynovodu (2885 metrov pod morom) sa odhadujú na 3 miliardy eur. V novembri 2008 získal plynovod GALSI od Európskej komisie[33] finančnú podporu vo výške 120 miliárd eur prostredníctvom Programu európskej hospodárskej obnovy, ktorý spustila práve Európska komisia.

V júni 2009 podpísal Sonatrach zmluvu so spoločnosťou Saipem (súčasť skupiny ENI) o realizácii plynovodu GK3 (ktorý je napojený na GALSI a zahŕňa aj továreň na skvapalnený zemný plyn a dve elektrárne v meste Skidda pri hranici s Tuniskom). V júli 2009 bola podpísaná zmluva medzi Saipem a Technip, ktorá sa týkala výstavby pozemnej časti plynovodu. Potom, ako plány výstavby projektu takto postúpili, prebrali oba dokumenty talianske súdy ako súčasť medzinárodného vyšetrovania vo veci údajnej korupcie, ktoré vo februári 2013 zasiahlo Sonatrach a taliansku spoločnosť ENI dokonca až na úroveň jej hlavného výkonného riaditeľa Paola Scaroniho[34].

Hoci je projekt ešte stále zaradený medzi Projekty spoločného záujmu, zdá sa, že na politickej úrovni už nie je realizovateľný.

Čo môžeme urobiť my? Odporúčania.

• Zatlačiť na Európsku komisiu aby urobila analýzu, akú infraštruktúru EÚ potrebuje a akú nie, aby dosiahla dekarbonizáciu. Definovanie priorít EÚ nákupným zoznamom jednotlivých členských krajín neprinesie očakávané výsledky. Je potrebné, aby generálne riaditeľstvo pre oblasť klímy dôkladne zanalyzovalo vplyv ropných a plynových projektov zo zoznamu Projektov spoločného záujmu na ciele znížiť emisie skleníkových plynov do roku 2030 a do roku 2050, a aby túto analýzu prediskutovalo so všetkými aktérmi, ktorí prejavia záujem.
• Odporučiť europoslancom, aby si pripravili vlastnú správu o projektoch zo súčasného zoznamu Projektov spoločného záujmu, ktorá by zároveň obsahovala požiadavky v oblasti energetickej infraštruktúry smerujúce k dekarbonizácii. Zabezpečiť, aby finančný nástroj Spájame Európu, Európska investičná banka a Európska banka pre obnovu a rozvoj nepodporovali zárukami a priamymi pôžičkami nové projekty privádzajúce plyn do EÚ. Je zvlášť potrebné, aby v prvej výzve, ktorú vyhlásil nástroj Spájame Európu  v auguste 2014 boli uprednostnené projekty podporujúce opatrenia energetickej efektívnosti a obnoviteľných zdrojov energie pred obrovskými plynovodmi a ropovodmi. Je potrebné, aby europoslanci, mimovládne organizácie a prípadne ďalší aktéri monitorovali povoľovacie procesy Projektov spoločného záujmu na národnej úrovni a ubezpečili sa, že zrýchlené konania nebudú viesť k znižovaniu environmentálnych štandardov a obmedzovaniu účasti verejnosti. Kde sa projekty dostávajú do konfliktu s legislatívou EÚ, klimatickými cieľmi alebo ľudskými právami, europoslanci by mali naliehať, aby tieto projekty boli odstránené zo zoznamu Projektov spoločného záujmu. Ide najmä o projekty, ktoré tvoria spolu Južný koridor. Zoznam Projektov spoločného záujmu je obnovovaný každé dva roky, čo predstavuje príležitosť namietať zvlášť deštruktívne projekty.
• Doteraz bol zoznam Projektov spoločného záujmu zostavovaný s obmedzenou účasťou verejnosti. Keďže všetky projekty, ktoré sa na zoznam dostanú, môžu očakávať masívnu podporu z verejných peňazí, je veľmi potrebné rozšíriť možnosti verejnej diskusie o projektoch a ich odôvodnení ešte predtým, než vznikne akýkoľvek nový zoznam.
• Európska komisia musí zverejniť legislatívny rámec, na základe ktorého si určila mandát rokovať s Turkménskom.

---

---